reklama

Budúcnosť vzdelávania je vzdelávanie pre budúcnosť

Ako je potrebné zmeniť systém vzdelávania tak, aby v nás rozvíjal náš vyšší ľudský potenciál a my sme dokázali prekonať Veľké výzvy 21 storočia?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Faktom je, že naša planéta nepotrebuje viac úspešných ľudí. Zúfalo však potrebuje viac mierotvorcov, liečiteľov, obnovovateľov, rozprávačov príbehov a milovníkov všetkých druhov. Potrebuje ľudí, ktorí vedia ako žiť. Potrebuje ľudí s mravnou odvahou a ochotou bojovať za svet, ktorý bude obývateľný a ľudský. A tieto kvality majú len málo spoločné s úspechom tak, ako ho bežne definujeme.“

- David W. Orr

Doba, v ktorej žijeme je viacerými mysliteľmi označovaná aj ako druhá axiálna éraa pokiaľ ide o kvantitu, no predovšetkým o kvalitu zásadných existenčných výziev, pred ktorými ako jednotlivci aj ako celé ľudské spoločenstvo stojíme, je naozaj mimoriadna, pretože nás v podstate vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti kladie pred bezprecedentné výzvy. Eminentný kolaps ekosystému, klimatické zmeny, finančná kríza, ekonomická a klimatická migrácia, eskalácia ozbrojených konfliktov, prehlbujúca sa sociálna nerovnosť a patologický konzum, to je len pár najkrikľavejších prejavov. Za týmito prejavmi však pôsobia hlbšie, koreňové príčiny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvou z nich je úplný hodnotový a intelektuálny zmätok, ktorý preniká celým súdobým spoločenským životom. Keďže človek dokáže konať inteligentne len v miere v akej dostatočne rozumie tomu, čo sa okolo neho deje, zdá sa, že vysoká miera zaslepenosti a nevedomosti formujúca na individuálnej i na kolektívnej úrovni naše existenčné postoje i konanie, jasne ukazuje, že to, čo nám chýba, je predovšetkým rámec, ktorý by dnešnú, mimoriadne komplikovanú situáciu presvetlil a prenikol pochopením.

Druhá príčina je spojená nielen s hlbokým pocitom odcudzenia prežívaným vo vzťahu k druhým ľuďom, k spoločnosti a k prírode, ale aj s omnoho hlbším, bytostným pocitom odcudzenia voči samotnému kozmu, v ktorom žijeme, kozmu, ktorého charakter sa zdá byť v príkrom rozpore s našimi najvyššími ašpiráciami. Ľudská imaginácia, náboženská skúsenosť, všetky morálne a duchovné hodnoty sa v takomto prázdnom, hrozivo mlčiacom, materialisticky interpretovanom kozme premieňajú na obyčajné konštrukty bez objektívnej platnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tento stav je navyše do značnej miery umocňovaný stále prevládajúcim postmoderným étosom. Napriek tomu, že z teoretického hľadiska je postmoderný pohľad na svet už dávno za svojim zenitom a naša globálna spoločnosť počnúc novým miléniom vstúpila do post-postmodernej éry, myšlienkové koncepty schopné adekvátne vystihnúť túto novú vývojovú fázu sa ešte len tvoria, vďaka čomu na praktickej rovine stále dominuje postmoderná hodnotová fragmentácia, kognitívny skepticizmus a relativizmus. Paradoxne, pri hlbšej reflexii sa ukazuje, že nedôverčivosť odmietajúca všetky formy totalizácie a metapríbehov ašpirujúcich na celistvosť, ktorá je pre postmodernu taká charakteristická, nie je nespochybniteľná. Práve absolútna postmoderná skepsa voči veľkým príbehom, ktorá má pre dejiny a naše celkové chápanie sveta zásadné implikácie, totiž celkom jasne poukazuje na prítomnosť špecifického, subtílne pôsobiaceho metapríbehu popierajúceho všetky ostatné metapríbehy. Vďaka tomu je postmoderné zdôrazňovanie relatívnosti všetkých perspektív potrebné kriticky vztiahnuť i na samotné východiská, na ktorých postmoderna stavia, čo z nej ale v konečnom dôsledku robí len ďalšiu z mnohých historicky podmienených náhľadov bez univerzálnej platnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Práve v tejto situácii tehotnej možnosťami sa ale zároveň v plnej miere ukazuje aj pozitívny rozmer postmoderného obrazu sveta, ktorej výsledkom je jednak uznávanie zásadnej autonómie ľudskej bytosti, ako i prijímanie bezprecedentnej pružnosti základnej povahy skutočnosti, ktorá sa vďaka svojej mnohorozmernej rôznorodosti vyznačuje tendenciou naberať podobu zodpovedajúcu sústave zvolených predpokladov a interpretačných rámcov, prostredníctvom ktorých k nej človek pristupuje – dáta prístupné ľudskej mysli sú jednoducho natoľko komplexné a rozmanité, že poskytujú dostatočnú podporu pre veľké množstvo celkom odlišných koncepcií konečnej povahy skutočnosti. Obraz sveta, ktorý vnímame a ktorý na nás spätne pôsobí, je projekčne vyvolaným obrazom našej vlastnej mysle, ktorej prostredníctvom tento svet vytvárame. Táto pozícia zdôrazňuje nesmierny potenciál a zodpovednosť ležiace na každom človeku – keďže predložené dôkazy môžu potvrdzovať v podstate neobmedzeného množstva svetonáhľadov, hlavnou výzvou, pred ktorou dnes stojíme, je zvoliť takú sústavu perspektív, ktorá vo svojich dôsledkoch do nášho života i do života spoločnosti vnáša tie najhodnotnejšie kvality.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tomto kontexte je viac než zrejmé, že prítomnosť vzdelávania schopného sprostredkovať komplexnosť celej tejto situácie spôsobom stimulujúcim nielen ľudskú myseľ, ale aj cit a vôľu, ktorých vyvážené používanie človeka uschopňujú vnímať potreby celku ako potreby vlastné, je absolútne kľúčová. Ak sa však pozrieme na dnešné vzdelávanie vrcholiace univerzitným štúdiom, len ťažko by sme si mohli predstaviť väčší kontrast medzi želaným a reálnym stavom.

Model charakterizujúci dnešné vzdelávanie najvyššieho stupňa možno označiť ako „multiverzita“ – jeho typickým prejavom je multidisciplinárne orientovaná univerzita tvorená množstvom disciplín, ktoré v jej rámci koexistujú v relatívnej vzájomnej izolácii. Pokiaľ ide o misiu, ponúkané vzdelávacie programy, organizačnú štruktúru, etc., napriek určitým formálnym rozdielom možno povedať, že väčšina moderných inštitúcií ponúkajúcich vyššie vzdelanie, je vystavaná na identickej paradigme vzdelávania, paradigme vytvorenej osvietenskými humanistami. Napriek tomu, že vzdelávanie postavené na tejto paradigme počas svojej približne 200-ročnej existencie prinieslo do života spoločnosti množstvo pozitív, v dnešnej dobe sa tento model bez zásadných modifikácií stáva v stále vyššej miere problematickým. Každá úspešná inštitúcia totiž v procese vlastnej reprodukcie inklinuje k fixácii na hodnoty a štandardy, ktoré predstavovali prejav autentickej tvorivosti v dobe jej vzniku, vďaka čomu sa z dlhodobého hľadiska môže ľahko stať, že sa miesto zdroja riešenia stáva súčasťou nových, s výzvami aktuálnej doby spojených problémov.

Snahy o reformy usilujúce predovšetkým o riešenie formálnych aspektov spojených najmä s chybným spôsobom manažovania a financovania vysokých škôl, prebujneným administratívnym aparátom, nepružnou legislatívou a nešťastným, bezhlavou kvantifikáciou zaťaženým systémom hodnotenia kvality tvorby, sú relatívne časté a v niektorých prípadoch (napr. Fínsko) i pomerne úspešné. Menej úspešné sú však snahy o tvorivé reakcie univerzitného sveta na rastúce celoplanetárne výzvy. V priebehu posledných desaťročí môžeme síce na najprogresívnejších univerzitách sledovať pozitívne a inšpiratívne posuny smerom k interdisciplinarite a budovaniu mostov medzi akademickým a občianskym životom, ako aj narastajúce vedomie potreby vzdelávaním podporovať udržateľný spôsob života, no vzhľadom na vážnosť našej globálnej situácie k týmto zmenám dochádza príliš pomaly a nekoordinovane.

Hoci UNESCO vo svojej Deklarácii venovanej vysokoškolskému vzdelávaniu pre 21. storočie potrebu orientácie vzdelávacieho procesu týmto smerom (§1, §2f, §5a, §6d, §9a, §9c) proklamovalo ešte v roku 1998 (www.unesco.org/education/educprog/wche/declaration_eng.htm), väčšina univerzít tento kľúčový rozmer jednoducho ignoruje a vo všeobecnosti možno povedať, že dnešné univerzitné vzdelanie z veľkej časti stratilo schopnosť pozitívne vplývať na svet (namiesto vzdelania pôsobiaceho zušľachťujúcim spôsobom na svet vidíme skôr svet, so všetkými jeho nedostatkami, pôsobiť na vzdelávanie).

Klasický ideál harmonického rozvoja ľudského ducha, duše i tela a dosiahnutie stavu, v ktorom môže človek naplno rozvinúť svoje vlohy tak, že je následne schopný živej účasti na živote spoločnosti – ideál, ku ktorému vzhliadali grécki, renesanční i nemeckí humanisti – nahradil úplne iný cieľ. Vzdelanie je dnes poplatné v prvom rade ekonomickým záujmom, zatiaľ čo jeho skutočný zmysel spojený s aktiváciou a kultiváciou jedinečných tvorivých síl v človeku bol celkom odstavený na vedľajšiu koľaj. Miesto schopnosti organicky a tvorivo myslieť (a konať) zaujala snaha o absorpciu enormného kvanta fragmentovaných encyklopedických dát odtrhnutého od reálneho ľudského života, ktoré je možné mechanicky rýchlo nadobudnúť a rovnako rýchlo zabudnúť bez toho, že by pod ich vplyvom človek osobnostne vyrástol. Takto získané informácie pre človeka prakticky nič neznamenajú, pretože ho nevyzývajú k tomu, aby k nim zaujal hlboký existenčný postoj a ich formálne zvládnutie je chápané len ako nutný predpoklad pre získanie lepšieho postavenia v stále viac patologickej spoločenskej hierarchii.

Popri tomto zlyhaní v oblasti sebarozvoja študenta náš vzdelávací systém zároveň takmer úplne vytesňuje nutnosť vytvoriť v procese výučby centrálny priestor pre témy približujúce skúsenostným spôsobom tak plnú závažnosť, ako aj hlbšie príčiny, rozsah a celkové smerovanie globálnych posunov, ku ktorým v dnešnej dobe dochádza, v čoho dôsledku štúdium mladým ľuďom, ktorých ruky budú formovať budúcu podobu nášho sveta, ponecháva nielen bez potrebných morálnych kvalít, ale aj bez základných koncepčných nástrojov umožňujúcich tak základnú orientáciu v mnohovrstvových spoločenských výzvach, ako aj vedomú účasť na ich tvorivom prekonaní.

Vážnosť celej situácie je navyše umocňovaná tým, že v našej spoločnosti prakticky neexistuje všeobecne platná perspektíva toho, ako by vlastne malo vyvážené vzdelávanie vyzerať. Tento stav totiž verne zrkadlí úplný chaos v tom, ako by mala vyzerať vyvážene rozvinutá ľudská bytosť, v dôsledku čoho v každodennej realite znamená, že každý za „vyvážený stred“ pokladá svoju vlastnú jednostrannosť. Spoločenskému étosu v stále vyššej miere dominuje ideál špecializácie, a to sa prejavuje tým, že i pomerne uvedomelí a kultivovaní jednotlivci majú tendenciu rozvíjať len tie aspekty ich osobnosti, ktoré sú priamo spojené s tým, čo ich ako konkrétne individuality napĺňa zmyslom a zanedbávajú, či ignorujú potrebu vedome rozvíjať tie univerzálne, prostredníctvom ktorých sa môžu prejavovať ako uvedomelí sveto-občania. Ak je napríklad niekoho dominanta v umení, väčšiu časť svojho bytia napĺňa umením, ak v ekoaktivizme, ekoaktivizmom, ak v politike, politikou, ak sú to rôzne terapie, terapiami. To samo osebe je samozrejme celkom v poriadku – podpora a rozvoj individuálnych daností je pre zdravý rozvoj osobnosti kľúčová, no je to len polovica toho, čím a kým by človek mal usilovať byť. Identita zdravo rozvinutého človeka by mala byť tvorená dynamickou rovnováhou medzi osobným pólom, prostredníctvom ktorého človek prežíva a realizuje svoju individuálnu jedinečnosť a univerzálnym pólom, prostredníctvom ktorého túto jedinečnosť na kultúrno-sociálno-politicko-ekologicko-ekonomickej úrovni priamo spája so životom spoločnosti. Ľudí, ktorí tento druhý, univerzálny pól v sebe zanedbávali starí Gréci označovali slovom idiotes. No, a to je dnes jeden z našich hlavných problémov. Dokonca aj tá najuvedomelejšia vrstva našej spoločnosti je z takto ponímaného hľadiska z väčšej časti tvorená idiotmi – čiastkovými a fragmentovanými ľuďmi bez zmyslu pre celok.

Poslednou, najsubtílnejšou, no z kauzálneho hľadiska zrejme najdôležitejšou výzvou, pred ktorou vzdelávací systém na všetkých úrovniach stojí, je monolitne materialisticky orientované nazeranie na svet rámcujúce celý proces vzdelávania, ktoré v praxi ide ruka v ruke s plošnou indoktrináciou. Ako veľmi trefne poznamenáva Rupert Sheldrake, na školách si vôbec nie sme vedomí toho, že materializmus v jeho rôznych podobách je nevedomky prijímaným predpokladom: jednoducho o ňom premýšľame ako o vede, ako o vedeckom pohľade na skutočnosť. V skutočnosti sa však o ňom neučíme a nebola nám ani daná šanca o ňom diskutovať. Jednoducho ho nekriticky absorbujeme určitým druhom intelektuálnej osmózy. Vzhľadom na naliehavosť výziev, ktorým naša civilizácia čelí, je takáto nevedomá fixácia na jednu, pomerne obmedzenú perspektívu veľmi nebezpečná. Ich tvorivé zodpovedania si totiž vyžaduje to najvyššie možné vzopätie našej intelektuálnej imaginácie, morálneho cítenia a činorodej vôle a niečo podobné je možné podnietiť len ak na tieto výzvy dokážeme nazerať cez prizmu viacerých, navzájom komplementárnych perspektív, z ktorých každá zviditeľňuje kľúčové aspekty spolutvoriace celok. Naše vzdelávanie nás k takémuto plnému videniu sveta nevedie, naopak, necháva nás celkom v moci jedinej, v mnohých ohľadoch veľmi čiastkovej perspektívy.

Ak má vzniknúť živý a tvorivosťou prekypujúci systém vzdelávania zodpovedajúci nárokom doby, ktorý by v sebe integroval všetky oblasti poznania a prežívania, a ktorý by zároveň svojim pozitívnym vplyvom dokázal autenticky premieňať tvár tohto sveta je potrebné spraviť dva intímne previazané kroky.

V prvom rade je potrebné kriticky prehodnotiť samotné základy nášho západného, výhradne empiricky orientovaného pohľadu na svet vybudovaného na zastaranej, karteziánsko-newtoniánskej paradigme skutočnosti vychádzajúcej z predpokladu, že všetky fenomény časopriestorového kontinua sú vo svojej podstate tvorené hmotou. Tento predpoklad sa prejavuje predovšetkým v umelo vytváranom predele medzi „vedomým“ ľudským subjektom a „nevedomým“ svetom prírody, ktorý je (spolu s celým kozmom) považovaný len za komplexný superstroj ovládaný mechanickými zákonmi, a kde život, vedomie a tvorivá inteligencia sú považované len za náhodnú mutáciu, za vedľajšie produkty milióny rokov trvajúceho vývoja inertnej hmoty.

Pozitív tejto perspektívy je množstvo – zjednodušene možno povedať, že priniesla emancipáciu a bezprecedentný kvantitatívny nárast poznatkov a možností prakticky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Cena, ktorú sme ale na individuálnej i kolektívnej úrovni zaplatili za tento jeden mohutný krok vpred v empirickej oblasti však nebola práve najmenšia. Ak je kozmologický rámec tvoriaci kontext pre ľudskú skúsenosť zbavený stabilnej duchovnej základne pre noetické, estetické a etické hodnoty, človek, zbavený hĺbky sa veľmi ľahko stáva obeťou utilitárneho uvažovania redukujúceho všetky ľudské motivácie na tie najnižšie prejavy egoizmu. V odčarovanom, hĺbky a vnútorného rozmeru zbavenom svete plnom „objektov“ je všetko dovolené a nič nebráni tomu, aby aj tie najväčšie skvosty nášho kultúrneho a prírodného dedičstva neboli premenené na prostriedky patologickej konzumnej spotreby vyživujúcej stále sa rozširujúci kruh utrpenia.

Hoci v oblasti fyziky boli základy tejto paradigmy vyvrátene už pred viac ako sto rokmi, stále predstavujú dominantný mentálny rámec, s ktorým sa väčšia časť našej spoločnosti na teoretickej i praktickej rovine identifikuje. Bez kroku, ktorý by nám tento náhľad umožnil vnímať len ako jeden z množstva legitímnych, navzájom komplementárnych spôsobov nazerania na svet, pre nás bude prakticky nemožné naučiť sa vnímať a oceňovať prednosti prístupov vychádzajúcich z iných perspektív, čo predstavuje hlavnú podmienku uvedomelého myslenia a konania zasadeného do celoplanetárneho kontextu.

Následne, s epistemologicky otvorenou mysľou nezaťaženou predsudkami, bude potrebné preskúmať zárodky vzdelávania nového typu v podobe rôznych celostne orientovaných inštitútov, ktoré sa na celom svete začínajú v rastúcej miere objavovať (napr. California Institute of Integral Studies či Schumacher College). Tieto semienka nesúce budúcnosť bude nutné dôkladne zhodnotiť a starostlivo roztriediť, a následne z nich vybrať tie, ktoré svojou formou a obsahom ponúkajú najväčšie možnosti pre ľudský rozvoj. Z týchto kúskov „zlata“, v podobe niekoľkých prototypov, bude možné začať budovať nový vzdelávací systém schopný ľudí inšpirovať k celoživotnej práci na vlastnom zdokonaľovaní intímne previazanej so službou svetu. Škôl vystavaných na týchto nových princípoch nemusí byť veľa. Vzhľadom na stav a hodnotovú orientáciu dnešnej spoločnosti to ostatne spočiatku ani nebude možné. No ak len niekoľko desiatok škôl nového druhy by dokázalo utvárať generáciu, schopnú plniť morálne povinnosti nie z donútenia, ale dobrovoľne, nie zo strachu, či zištnosti, ale vďaka tvorivému impulzu a láske k svetu, pre začiatok to úplne postačí a to, či sa tento impulz roznesie do ľudských myslí, či zapáli ich srdcia a pohne ich vôľou, to bude závisieť len na jeho rýdzosti a na rýdzosti učiteľov a študentov, ktorí si k nemu nájdu cestu.

---------------------

Budúcnosť našej civilizácie je priamo závislá na budúcnosti vzdelávania a tá, popri udržiavaní a zdokonaľovaní už dosiahnutých štandardov, spočíva predovšetkým v našej schopnosti včas rozlíšiť a pružne integrovať myšlienky a hodnoty nové, schopné v ľuďoch stimulovať autentickú tvorivosť, ktorá by proces výučby po formálnej aj obsahovej stránke premieňala tak, aby každá myšlienka, každý nový poznatok, v človeku organicky rozvíjali a prehlbovali vedomie bytostného spojenia s celkom, a ktorá by ho zároveň uschopňovala a podnecovala k zhmotňovaniu tohto jemného vnútorného puta do podoby nových spoločenských štandardov a spoločenských štruktúr zodpovedajúcich nárokom našej dnešnej doby.

Myslím si, že naše tvorivé schopnosti, ktorými ako ľudské bytosti oplývame, je možné plne rozvinúť len v prípade, že sme si vedomí nášho bytostného spojenia s kozmom. A rovnako si myslím, že pre opätovné vybudovanie takéhoto spojenia je kľúčovou podmienkou kultivácia organického spôsobu myslenia schopného prostredníctvom integrácie empirických, racionálnych a intuitívnych kognitívnych módov prinášať stále hlbšie a intímnejšie pochopenie sveta, v ktorom žijeme.

Je len prirodzené, že takýto spôsob myslenia spájajúci intuitívny vhľad do podstaty javu s kritickým empirizmom a racionálnym uvažovaním je celkom nekompatibilný so základnými princípmi, na ktorých je postavený dnešný život a s ním spojené chápanie toho čo je skutočné a možné. Nevidím však dôvod, prečo by sme sa týmito princípmi mali nechať obmedzovať. Rámce dnes dominantného myslenia nepredstavujú aj rámce myslenia ako takého. Historicky sa jedná o pomerne mladý spôsob chápania skutočnosti a v ľudskej snahe o pravdivé poznanie rozhodne nepredstavuje konečné štádium. Naše celé dejiny sú dejinami neustálych zmien poháňaných dialektickým pnutím medzi rôznymi náhľadmi na svet. V samotnom srdci každého z nich stála určitá koncepcia racionality, ktorá vytvárala štandardy a postupy, na základe ktorých ľudská myseľ budovala svoj vzťah k svetu. Potom, čo sa tá alebo oná koncepcia skutočnosti stala neadekvátnou, všetky perspektívy, ktoré na nej boli vybudované bolo nutné poopraviť alebo priamo vyvrátiť. V každom z týchto prípadov bolo nutné vybudovať celkom novú ontológiu a epistemológiu, opätovne premyslieť a pretvoriť vzťah človeka k svetu a preformulovať naše historické sebaponímanie. Vždy sa jednalo o proces trvajúci niekoľko storočí, naplnený mimoriadne intenzívnou vnútornou námahou sprevádzanou vzájomnou spoluprácou tých najbrilantnejších myslí pôsobiacich v danej spoločnosti prechádzajúcej procesom premeny.

Naša spoločnosť v dnešnej dobe znova stojí pred takouto výzvou a to, či ju dokáže tvorivým spôsobom prekonať, bude závisieť predovšetkým na type vzdelávania, ktorý sa rozhodne podporovať. Ak ho dokáže zamerať na hodnoty vedúce k budúcnosti, jeho výsledkom bude zdravý, život podporujúci pohľad na svet umožňujúci ďalší rast, slúžiaci ako kultúrna chrbtica podobná tej, ktorá bola vytvorená pred 2500 rokmi v Grécku a ktorá prakticky až do dnešných čias niesla, podporovala a vyživovala celú našu západnú civilizáciu. Ak ho i naďalej bude orientovať výhradne na replikáciu vyžitých hodnôt minulosti, príroda, tak ako mnohokrát predtým, si poradí sama.

Vladimír Lobotka

Vladimír Lobotka

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  1x

V kocke o mne...:) Vyštudoval som históriu na Univerzite Komenského v Bratislave a filozofiu na California Institute of Integral Studies v San Franciscu. Zaujímam sa o integrálnu filozofiu, transpersonálnu a hlbinnú psychológiu, paradigmatické posuny a teórie dejín zamerané na dynamiku vzniku a zániku komplexných civilizácií. Založil a koordinoval som študentské kultúrne centrum v Mlynskej doline, som zakladateľom Inštitútu Gaia, členom medzinárodnej iniciatívy nextRenaissance a zakladajúcim členom iniciatívy Za živé univerzity. Napísal som knihu Cesta k zjednotenému kozmu, vo voľnom čase sa venujem prekladaniu kníh (Vášeň západnej mysle, Kvantové otázky) a permakultúre. V súčasnosti si na Univerzite Komenského robím doktorát, a na Karlovej univerzite paralelne vyučujem kurzy venované kultúrnym dejinám a evolúcii vedomia. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu